„Dopekla, čo to robím?“, naširoko otvorila oči a odtiahla sa. V duchu si premietla celú situáciu. Všetko v stotine sekundy. Vyvalila oči, nahlas hovoriac: „Nič nebude!“ Nevedela , čo tým myslela. Otočila sa na opätku. Rýchlo kráčala preč. „Nech som odtiaľ, čo najďalej, čo najďalej...“,zúfalo si pomyslela. Vypľula žuvačku na trávnik. Už takmer bežala. Bola úplne mimo. Vydýchla poriadny obláčik pary. Zajtra ju bude mrzieť, že si nedala čiapku. Celý čas si opakovala: „Čo sa to stalo? Prečo to urobil?“ Zachvíľu sa prestala ovládať a myšlienky sa stávali nahlas vyslovenými slovami. Okoloidúca stará pani sa na ňu pozrela ako na psychicky narušenú. Znovu sa to snažila pochopiť, v mysli si prehrávala celú scénu. Zas a znova. Naivne dúfala, že v tom nájde aspoň trochu logiky. „Som iracionálna, ale až takto... Bože, čo to spravil? Alebo čo som spravila ja?“ Rozbehla sa. Dvere otvorila jedným ťahom. Vrátnikovi zamrmrala „Brý!“ Prechodovou chodbou doslova preletela. Schody brala po dvoch, v duchu nadávajúc na tých hlupákov, ktorí jej spred nosa ukradli výťah. Prudko vrazila do izby. Všetky oči sa upreli na ňu. „Ten chuj...“, zvolala a zúrivo plesla batoh o zem.
Konečne sa na to odhodlal. „Čaká to odo mňa, preto tam len tak stojí. Prečo to nevyužiť?“ Takmer zinfarktoval, keď sa pohla smerom od neho. Nebol si istý, či počul správne. „Nič nebude? Čo tým, sakra, myslela?“ Šokovane sa pozeral ako sa vzďaľuje. „Urobil som niečo zle?“ To dievča je divné. Vedel to už od začiatku. Nepriodzene sa smiala. Nebola trikrát zábavná. Občas sa správala ako úplný šialenec. A správala sa strašne tajnostkársky. Zabilo by ju keby to povedala na rovinu? A to jej fest...No škoda jej. Zdala sa byť celkom milá. Teda aspoň na začiatku. „Ženy!“, znechutene zamrmlal a odpľul si na obrubník. Pokrútil hlavou. Potreboval si zapáliť. „Nemáš oheň?“, povedal neďaleko stojacemu kamarátovi. „Na nástupište dva, koľaj jeden, príde rýchlik...“,ozval sa hrubý neosobný mužský hlas. Pustil to z hlavy. Nejako sa to spraví.
Stál tam sám. „Toto bude zaujímavé!“ Objali sa. Vyššia postava sa naklonila. Sekundu neskôr druhá postava zamrmrala nejakú vetu , ktorú nepočul a rýchlo zmizla. Muž tam chvíľu stál, vyjavene čumiac. Obrátil sa k nemu. „Nemáš oheň?“, opýtal sa. Podal mu zapaľovač. Zdvihol obočie a spýtavo sa na naňho pozrel. „Neviem, čo to bolo“, vyhŕkol druhý muž, dvíhajúc ruky v obrannom geste. Prišlo mu to smiešne. Čo už, ale zdala sa milá...
Komentáre